Musíme pre prekonanie klimatickej krízy obmedziť vlastnú spotrebu?

Kým v 20. storočí ľudská civilizácia, zoskupená do rôznych ideologických blokov, bojovala predovšetkým sama so sebou, v 21. storočí to bude boj s dôsledkami jej predchádzajúcich činov. Klimatická kríza bude najväčšou výzvou ľudstva v tomto storočí a jej riešenia si budú žiadať možno zásadnú reformu spoločenského usporiadania.

Nikdy v histórii sme nezažívali taký prudký globálny nárast životnej úrovne ako v posledných desaťročiach. Účet, ktorý sa nám za to chystá vystaviť planéta, je však desivý: extrémne výkyvy počasia, sucho, neobývateľné územia, stovky miliónov ľudí v pohybe, zničené ekosystémy.  

Smutným paradoxom je, že dôsledky najviac pocítia najchudobnejšie krajiny sveta. Tie, ktoré nemali možnosť doteraz benefitovať z globálneho ekonomického rastu.   

Krajiny postupne prijímajú záväzky prejsť na bezuhlíkovú ekonomiku, ale zatiaľ sú to len deklaratívne sľuby, medzi ktorými navyše chýbajú najväčší znečisťovatelia. Platí tiež, že hlavné bremeno riešení zatiaľ presúvame na vlády, od ktorých očakávame masívne investície do novej infraštruktúry a efektívnejšiu reguláciu priemyslu.

Tézou tejto debaty však je, či to bude stačiť, alebo či nebudeme musieť k udržateľnej planéte prispieť aj my sami zmenou nášho životného štýlu. Pretože motorom rastu je naša rastúca spotreba, ktorá vytvára dopyt po nových a nových zdrojoch.

Ak by sme na to pristúpili, čo presne by to stalo? Znamenalo by to vzdať sa paradigmy rastu v systéme (kapitalizmus), ktorého definičným znakom je akumulácia kapitálu a teda rast?

A obmedzovanie spotreby sa má týkať koho? Tých najbohatších alebo aj tých chudobnejších? A máme vôbec právo žiadať od všetkých obmedzovať sa, ak drvivá väčšina sveta stále nedosiahla ani našu životnú úroveň?

Debata začne čoskoro.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *