Môže štát manipulovať občanov pre ich dobro?

Moderátor

Keď Richard Thaler a Cass Sunstein napísali bestseller Nudge, táto kniha nechýbala pod vianočným stromčekom nejedného politika a úradnika. Spustila sa debata o možnostiach využívania behaviorálnej ekonómie a nudgingu vo verejných politikách. Vo viacerých krajinách sa postupne vynárali osvietení politici, ktorých plánom bolo a je pomocou nenápadných intervencií pozitívne ovplyvňovať chovanie ľudí a poštuchovať ich k lepším rozhodnutiam. Thaler neskôr získal Nobelovu cenu a Sustein sa stal poradcom Baracka Obamu.

V roku 2010 vznikol britský Nudge Unit, ktorý je akýmsi startupom vládneho nudgingu (slovo nudging môžeme do slovenčiny preložiť ako poštuchnutie k lepších rozhodnutiam). A priniesol výsledky. Úrad napríklad rozposielal listy neplatičom daní, v ktorých ich využitím princípu sociálneho tlaku motivoval k lepšej platobnej disciplíne. Jednoducho im oznámil, že susedia už zaplatili, tak by mali aj oni. Výsledkom bol 15 % nárast výberu daní.

Možností, ako aplikovať nudging je mnoho. Ak sa napríklad spýtate ľudí deň pred voľbami, či pôjdu voliť, zvýšite tým šancu, že voliť naozaj pôjdu až o 25 %. Tieto intervencie sú tak efektívne, že ich začína preberať čoraz viac štátov, vrátane Slovenska.

V poriadku, poviete si, že na vyššom výbere daní alebo vyššej volebnej účasti predsa nie je nič zlé. Lenže nudging prináša okrem pozitívnych výsledkov aj kontroverzie. Jednou z nich je napríklad možnosť preberania a zneužívania vyvíjajúcej sa metodiky nedemokratickými vládami.  

Navyše sa pohybuje aj na etickej hrane. Nudging sa dá chápať ako istá forma manipulácie, ktorá degraduje autonómiu jednotlivca a povyšuje ideu paternalistického štátu, ktorý najlepšie vie, čo je pre ľudí dobré. Pomôžem si definíciou od politológa T. M. Wilkinsona, ktorý za manipuláciu považuje také ovplyvňovanie, ktoré obchádza alebo podkopáva racionálne schopnosti cieľového publika. Lenže posielanie listov neplatičom daní neadresuje ich racionalitu, ale nevedomú potrebu sociálnej konformity.

Ako to teda je? Je nudging manipuláciou? Sú pozitívne výsledky nudgingu ospravedlnením takejto manipulácie? Ako môžeme z nudgingu benefitovať a aká je jeho odvrátená strana?

Debata je otvorená pre každého. Vyjadrite svoj názor pod textami hostí alebo zahlasujte za tézu.


HOSTIA DEBATY

Patrik Pavlovský

Absolvoval Central European University a v súčasnosti je doktorand na Ústave verejnej politiky FSEV UK, kde sa venuje aplikovanému výskumu využiteľnosti poznatkov behaviorálnych vied z pohľadu štátu. Jeho záujmom sú najmä tzv. „nudge“ (postrčenia) alebo „boosty“ (povzbudenia). Svojimi aktivitami sa podieľa na definícii konceptu behaviorálnej verejnej politiky.


Matej Lorko

Výskumník v oblasti behaviorálnej a experimentálnej ekonómie na Macquarie Graduate School of Management v Sydney. Rád premýšľa o tom, ako funguje svet a prečo ľudia robia to, čo robia. Tiež rád pochybuje o status quo, experimentuje a navrhuje, ako fungovať lepšie. Svoje myšlienky a nápady zdieľa na svojom blogu www.lorko.sk.


1. KOLO

Patrik Pavlovský

Rámec tejto debaty kladie niekoľko komplexných, no vysoko aktuálnych a dôležitých otázok súčasne:

  1. Na čo všetko by mal moderný štát slúžiť a je jedným z jeho účelov pomáhať ľuďom viesť lepšie životy?
  2. Môže vôbec štát vedieť, čo je pre nás dobré?
  3. Mal by na to používať nudging?

Väčšina z nás počas dospievania niektoré rozhodnutia, chtiac či nechtiac, necháva do istého veku na rodičov. Pre niekoho dlhšie, pre iného kratšie, boli rodičia akousi autoritou, ktorú sme oslovovali, keď sme si nevedeli dať rady, alebo si neboli istí, či robíme správne rozhodnutie. S pribúdajúcim vekom možno rodičov nahradili blízki priatelia, s ktorými sa radíme a ktorých žiadame o pomoc v ťažkých situáciách, pretože im dôverujeme.

Paternalizmus odpovedá na prvú otázku „áno“, pretože v štáte vidí akéhosi rodiča alebo dobrého priateľa, na ktorého je (v ideálnom prípade) spoľahnutie, keď to najviac potrebujeme. V neideálnom svete je však veľmi tenká čiara medzi dobromyseľnou pomocou a pomocou, ktorá nie je potrebná a nemusí byť ani nápomocná. Trik spočíva v schopnosti rozpoznať, kedy pomoc naozaj padne vhod a nespôsobí viac škody ako osohu, a teda, kedy zamýšľané „dobro“ naozaj dobrom aj bude.

Ako to robí nudging?

Nudging je exploratívno-experimentálna metóda. Analyzuje tzv. architektúru voľby (teda ako sú prezentované možnosti voľby) a správanie v nej a snaží sa zvyšovať pravdepodobnosť, že si rozhodovateľ vyberie jednu namiesto inej možnosti.

Zadaním pre nudging je zriedkakedy situácia, ktorá ešte neexistuje. Nudging je inými slovami povolaný do služby na pretvorenie status quo – teda situácie, v ktorej sa ľudia už nejakú dobu pohybujú a nejakým spôsobom rozhodujú. Niečo v nej zvyčajne nefunguje, no ľudia svojou aktívnou slobodnou voľbou signalizujú svoje preferencie. Skúsený architekt voľby má v takej chvíli pred sebou všetko, čo potrebuje: pozná svoju cieľovú skupinu, a teda vie, „palivo a bariéry“ akého správania sa má pokúsiť pochopiť.

Morálna kvalita nudgingu v tomto bode stojí na dvoch pilieroch:

  1. na morálke jeho vykonávateľa;
  2. na dodržaní pravidla neuzatvárania alternatívnych možností.

Pravidlo neuzatvárania alternatívnych možností je dodržané, pokiaľ existuje dôkaz, že by si rozhodovateľ pri opakovanom rozhodnutí v danej situácií mohol bez väčších problémov vybrať inú možnosť, ak by chcel. Aj preto sa štandardne nudging testuje experimentálne. Za predpokladu, že je experiment pripravený a vykonaný správne a opakovane s randomizáciou a kontrolnou skupinou (vrátane pred a post testovania), pochybnosti by sa mali znížiť na minimum.

Prečo nepoužívať nudging?

Najintuitívnejšou a súčasne najrelevantnejšou výzvou nudgingu je obvinenie z manipulatívnosti. Už citovaný T. M. Wilkinson manipuláciu charakterizuje týmito črtami:

  1. zahŕňa metódu vplyvu podkopávajúcu/rozvracajúcu rozhodovací proces;
  2. zahŕňa zámer meniť správanie;
  3. je prima facie zlá.

Áno, nudging je zámerná aktivita s cieľom úspešne meniť správanie. Mikrozmeny, ako napr. parafráza dôležitej informácie, vizuálne pomôcky či transparentné zmeny prednastavených možností s úprimným úmyslom pomôcť, však v mnohých evokujú morálnu intuíciu, že nemôže ísť automaticky o čosi zlé. Nudging v neposlednom rade len kopíruje mechanizmy, ktorými už teraz na naše rozhodovanie vplýva naše prostredie a jeho súčasný dizajn. Ak naozaj rozvracajú rozhodovací proces a nudging má byť vinným, vinnými sú všetci, čo pretvárajú svet okolo nás.


Matej Lorko

Ako behaviorálny ekonóm a v prvom rade ako slobodný človek si nadovšetko vážim autonómiu v rozhodovaní a preto pre mňa na akúkoľvek otázku vo forme „Môže X manipulovať Y?“ existuje iba jediná odpoveď: Nie. A to nezávisle na tom, kto alebo čo sa skrýva za X a Y, a tiež nezávisle na pohnútkach, ktoré daná manipulácia sleduje.

Hovorí sa, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Pre „nudging“ to platí dvojnásobne. Thaler so Sunsteinom sa vo svojej knihe snažili popísať koncept „pošťuchnutia“ k „lepším rozhodnutiam“. Ide o mechanizmus, ktorý by mal pomáhať k vytvoreniu rozhodovacieho prostredia, v ktorom ľudia jednoduchšie a rýchlejšie nájdu optimálnu voľbu. Racionálne rozhodovanie na individuálnej úrovni by malo následne viesť k efektívnejším agregátnym výsledkom. Bohužiaľ, techniky nudgingu je oveľa jednoduchšie použiť ako manipuláciu pre vlastné záujmy, než pre dobro niekoho iného.

Celý problém spočíva v termíne „lepšie rozhodnutie“. Z pohľadu ekonóma je lepšie rozhodnutie zadefinované pomerne jasne, ide o voľbu, ktorá prináša väčší individuálny úžitok ako iné voľby. Ak však začneme ľudí ovplyvňovať, musíme si za pojmom „lepšie rozhodnutie“ položiť otázku – lepšie pre koho? Je viac než naivné si myslieť, že štát vie lepšie, čo je pre konkrétneho človeka dobré. Ľudia sú odlišní a majú rôzne preferencie. Ekonómovia preto vo všeobecnosti nemajú chuť nikoho nikam pošťuchovať a už vôbec nie s ním manipulovať. Oveľa väčší dôraz kladú na efektivitu trhov, nástrojov a pravidiel, informovanosť, skúsenosť a spätnú väzbu. Cieľom je vytvárať prostredie, v ktorom nebudú ľudia manipulovaní, ale práve naopak, budú vďaka dostatočnej informovanosti schopní robiť vlastné rozhodnutia v súlade so svojimi preferenciami a preberať zodpovednosť za ich dôsledky.

Kľúčovú úlohu pre tvorbu preferencií zohrávajú stimuly (incentives). Stimuly štát vytvára primárne prostredníctvom štyroch postupov – odstraňovaním bariér pre mnohostranne výhodné interakcie (voľný obchod), zákazom a trestaním škodlivých činností (krádeže), povinnosťou všeobecne prospešných činností (očkovanie) a vytváraním motivácie pre zmenšenie/zväčšenie objemu neužitočných/užitočných činností (environmentálne dane/podpora obnoviteľnej energie).

Pošťuchnutia môžu slúžiť ako rýchla záplata akútneho problému, ale pokiaľ nie sú zladené so stimulmi, majú väčšinou len relatívne malý efekt, primárne vtedy, keď človek nemá dostatok skúseností s rozhodnutím, má nedostatok informácií, alebo je mu viac-menej jedno, ktorú možnosť si vyberie. Zároveň majú pošťuchnutia typicky iba krátkodobý vplyv, dlhodobé riešenia je možné dosiahnuť iba citlivými a vhodnými zmenami v stimuloch. Ak je teda cieľom dosiahnuť u ľudí konkrétne správanie, v prvom rade je potrebné zamerať sa na optimalizáciu stimulov.

Nudge však môže byť vhodnou technikou na nasmerovanie pozornosti k hlbšiemu pochopeniu stimulov. Je obliečkou na vankúši. Môže zvýšiť pohodlie, ale v prvom rade potrebujeme samotný vankúš, teda kvalitné zákony, inštitúcie a politiky, ktoré budú stimulovať k rozhodnutiam prispievajúcim k zvýšeniu celkového blaha spoločnosti. Experimentálna a behaviorálna ekonómia ponúka mnoho možností, ako úpravy stimulov, inštitúcií, ale aj pošťuchnutí testovať a ladiť. Bola by škoda ich nevyužiť a naďalej zavádzať opatrenia spôsobom „skúsime a uvidíme“. Alebo nedajbože cielene manipulovať. A to platí špeciálne pre štát. Ak bude totiž nevhodne pošťuchovať ľudí firma, väčšinou jej takúto chybu spočíta trh. Na úrovni štátu však takáto protiváha neexistuje.

Suma sumárum, nudge ako nástroj manipulácie ku konkrétnemu rozhodnutiu určite nie, nudge ako nástroj pošťuchnutia k vlastnému informovanému rozhodnutiu áno. Možno k tomu ani netreba tak veľa. Možno by stačilo, keby štát komunikoval s občanmi v zrozumiteľnejšej forme.


2. KOLO

Moderátor

Ako spomína Patrik Pavlovský, centrom tejto debaty sú tri otázky, na ktorých nepanuje úplná zhoda: či je úlohou štátu pomáhať ľuďom sa lepšie rozhodovať, či dokáže vôbec štát určiť, čo je dobré rozhodnutie a či má na to využívať nudging.

Podobne sa pýta Matej Lorko, že čo je vlastne to „lepšie rozhodnutie“, ktoré má byť výsledkom nudgingu. Odpovedá z pohľadu ekonómie a teda že ide o maximalizáciu vlastného úžitku. Lenže verejné politiky nesledujú len záujem jednotlivca, ale aj záujmy celej spoločnosti. A to nemusí byť vždy to isté. Preto aj veľa nudgov neprináša súkromný benefit jednotlivcovi. Napríklad v mnohých európskych krajinách sa využíva vo formulároch o darovaní svojich orgánov v prípade úmrtia ako defaultná možnosť ÁNO. To znamená, že ak jednotlivec nezaškrtne niečo iné, stane sa automaticky darcom orgánov. Ide o klasický nudge, ktorý prináša prospech iným, ale nie samotnému darcovi. Možno by sme sa teda mohli v druhom kole venovať viac aj otázke legitimity verejného záujmu pri nudgingu.

V prípade nudgu, ktorý som uviedol ako príklad, nie je splnená ani podmienka, ktorú žiada Matej Lorko, a to že nudging by mal viesť k informovanému, racionálnemu rozhodovaniu v súlade s vlastnými preferenciami.  

Argumentácia Patrika Pavlovského je postavená na tom, že aj bez štátu sme neustále ovplyvňovaní naším prostredím, rodinou či priateľmi. Štát je teda so svojím nudgingom len ďalším aktérom tohto prostredia. Nudging štátu je morálny, pokiaľ dokáže zabezpečiť v každom rozhodovaní aj alternatívne možnosti voľby. Je to miernejšia podmienka v porovnaní s vlastným informovaným rozhodovaním v súlade s preferenciami, po ktorom volá Matej Lorko. Neviem, či sa mi to zdá, ale nikto sa ani nesnaží popierať, že by nudging nemal byť manipuláciou. Uvidíme v druhom kole.


Patrik Pavlovský

Predstavenie konceptu postrčenia trefne ovplyvnilo debatu o charaktere manipulácie tým, že upozornilo na užšiu (manipulácia je niečo podlé a podkopávajúce našu slobodnú voľbu), ale aj širšiu (X manipuluje s vecou Y) interpretáciu tohto fenoménu.

Prinútilo nás vnímať manipuláciu skôr ako spektrálny než binárny ´buď-alebo´ fenomén. Práve skrz už spomínané malé zmeny, ktoré v nás nevyvolávajú intuíciu morálnej zvrátenosti, sa podľa mňa právom do popredia dostala otázka „Kedy presne malé, zámerné, no na prvý pohľad nevinné zmeny prostredia začínajú byť problém?“

S Matejom sa zhodujeme v názore, že dobromyseľné postrčenia problémom nie sú. Pokiaľ je ich cieľom (zamýšľaným „dobrom“) zvýšenie informovanosti pri rozhodovaní jednotlivcov. Účel neprekvapivo (najmä pre ekonómov) svätí prostriedky. Postrčenia s takýmto cieľom sa už dokonca v odborných kuloároch začali špecificky označovať pre ich jednoduchšie odlíšenie ako tzv. povzbudenia (z angl. boosts). Postrčeniami v tomto kontexte ostávajú byť len tie zmeny, ktoré nám sťažujú alebo naopak uľahčujú konkrétne rozhodnutie bez toho, aby sa aktívne snažili stimulovať naše reflexívne procesy. Takou zmenou je napríklad aj (už GDPR nariadením sťažené) prednastavovanie možností.  

Prečo však potom nástojčivo obhajuje ´NIE´? Príčinou sa javí byť staromódna, jemne pokrytecká, ekonomická paranoja – nedôvera v štát.

Postrčenia sú predsa už desaťročia štandardným nástrojom „efektívnych“ trhov. Ako nástroj je súčasťou marketingu, predajných techník či obchodovania. Štáty sa naučili postrkávať práve úpenlivým pozorovaním diania v nich. O to paradoxnejšie vyznieva ukazovanie prstom na jednu, no nie na druhú stranu.

Práve v slobodnej, trhovej ekonomike sa treba obávať zneužitia postrčení ako nástroja na sebecké účely. Trhové mechanizmy nie len v týchto prípadoch pravidelne zlyhávajú, pretože umožňujú prežiť šikovnejším, nie cnostnejším obchodníkom. Úlohou štátov je kompenzovať, ideálne predchádzať  zlyhaniam trhu. Tak ako kompenzuje politika postrčenia zlyhania verejných politík postavených na stimuloch.  

Dosiaľ nedoceneným dedičstvom behaviorálnych (nie len ekonomických) vied je ich schopnosť vedeckými metódami dokázať a vysvetliť, ako a prečo napríklad ekonómia dodáva verejnej politike desaťročia vankúše, na ktorých sa dobre nevyspíte. Racionalita obchodujúcich sa ukázala byť rovnako nereálnym predpokladom, akým je predpoklad nesebeckosti vládnych predstaviteľov.

Podstatou behaviorálnej verejnej politiky je hodnotenie politík skrz ich schopnosť docieliť ich dodržiavanie (z angl. compliance). Politika stimulov, teda odmeňovanie či trestanie, vie dosiahnuť len čiastočný úspech. Cieľom postrčení nie je byť všeliekom a tieto politiky nahradiť, ale doplniť a zvýšiť ich účinnosť.

Ak je heuristické, nereflexívne rozhodovanie znakom poníženia slobody voľby, všetci sa pravidelne stávame menej slobodnými, ako by sme mali byť. Heuristiky totižto používame často, automaticky a pravidelne. Dobrých nudgov sa nemáme prečo báť, „menej je niekedy viac“ (© Gerd Gigerenzer).


Matej Lorko

Chcel by som zareagovať predovšetkým na odstavec, v ktorom Patrik hovorí, že nudging sa hodí vtedy, keď ľudia, citujem, „svojou aktívnou slobodnou voľbou signalizujú svoje preferencie”, no „niečo nefunguje”. Myslím, že týmto, hoci pravdepodobne nechtiac, vystihol celú podstatu problému, ktorý mám s nudgingom ja. Čo presne nefunguje a pre koho nefunguje? Ak máme situáciu, v ktorej sa ľudia aktívne rozhodujú a slobodne signalizujú svoje preferencie, potom sa dá očakávať, že si vyberajú tú subjektívne najlepšiu možnosť a tým pádom je všetko v najlepšom poriadku. Ak do takejto situácie štát zasiahne a začne manipulovať ľudí k tomu, aby sa rozhodovali inak, pravdepodobne to nerobí pre ich dobro, ale iba pre svoje vlastné záujmy.

Takže ešte raz, lepšie rozhodnutie pre koho? Ak má štát pocit, že „niečo nefunguje” a bolo by lepšie, keby sa ľudia správali inak, potom by na to, namiesto manipulácie, mal radšej vytvoriť vhodné ekonomické stimuly. Ľudia si vedia dve a dve spočítať veľmi rýchlo. Ak začne byť iná možnosť v danom rozhodnutí výhodnejšia, potom svoju voľbu zmenia aj bez nudgingu.

To, že štát si vyberá primárne podľa toho, čo je lepšie pre jeho kasu ako pre konkrétnych ľudí, si môžeme všimnúť napríklad na nastavení druhého dôchodkového piliera. Myslím, že v ekonomickej obci panuje všeobecná zhoda ohľadom toho, že pre mladého človeka, ktorý začne po ukončení štúdia pracovať, je takmer určite lepšie druhý pilier mať ako ho nemať. Ak by bol štát „dobrým pastierom“, očakával by som, že mladých ľudí automaticky do druhého piliera zaradí, alebo ich aspoň pošťuchne k tomu, aby urobili informované rozhodnutie o tom, či druhý pilier mať chcú, alebo nechcú. Lenže pre štát, resp. pre dnešných politikov, je lepšie mať všetkých v prvom pilieri, pretože s týmito peniazmi môžu disponovať. A práve preto štát nikoho k rozhodnutiu o druhom pilieri nepošťuchuje a doslova radšej v tichosti dúfa, že sa o tejto možnosti mladý občan ani nedozvie.

Takže pri „úprimnom úmysle pomôcť“ alebo pri „pre dobro občanov“ by som bol viac než skeptický. Práve preto si myslím, že by bolo lepšie ľudí informovať o tom, že je pred nimi nejaké rozhodnutie a jasne vysvetliť všetky možnosti a ich dopady. A nechať ich, nech si vyberú. A aj keby si vybrali zle, stále je to ich voľba a to je z môjho pohľadu oveľa lepšie ako manipulácia, alebo „predpokladaný súhlas“ v situácii, keď sa vôbec nerozhodnú, pretože o tom, že sa „rozhodujú“ ani vôbec nevedia.


3. KOLO

Moderátor

Som rád, že sme dostali odpoveď na otázku, či je nudging (postrčenie) manipuláciou. Odpoveďou je, že ak sa budeme pýtať binárne (áno-nie), dostaneme len nepoctivé odpovede. Na postrčenia sa musíme pozerať individuálne a tak aj diskutovať o morálnej hranici. Debata sa medzitým zmenila na súboj medzi verejnou politikou a ekonómiou a témy tejto prestrelky sú tiež viac než tradičné – kam až môže siahať ruka štátu, ak neviditeľná ruka trhu zlyháva a či je vôbec človek tvor racionálny, ktorý, ak dostane všetky informácie, sa rozhodne správne.

Stále neostala celkom zodpovedaná otázka, že prečo by štát poštuchnutiami nemohol sledovať aj verejný záujem. Ak sa snaží napríklad využívať nudging pre lepší výber daní, tak tým získava dodatočné finančné prostriedky, z ktorých benefituje celá spoločnosť. Príklad s druhým pilierom je paradoxný v tom, že za verejný záujem môžeme považovať práve dlhodobú udržateľnosť systému, k čomu má 2. pilier prispievať. To, že tu štát sleduje skôr svoje krátkodobé záujmy, je zase iný príbeh. Uvidíme, ako sa rozuzlí debata o nudgingu v treťom kole.


Patrik Pavlovský

Nevyužil možnosť reagovať v 3. kole.


Matej Lorko

Debata o behaviorálnej ekonómii a nudgingu by podľa mňa nemala byť prestrelkou medzi ekonómiou a verejnou politikou. Bolo by lepšie, keby sme hľadali prieniky a každý, kto chce navrhovať behaviorálne intervencie na úrovni štátu, by mal ekonomické vzdelanie, alebo aspoň spolupracoval s experimentálnymi ekonómami.

Bohužiaľ, behaviorálna ekonómia sa v poslednom období stala tak komerčne zaujímavou témou, až sa takmer zabúda, že je to v prvom rade ekonómia. Kadekto má po prečítaní dvoch kníh od Thalera, či Arielyho, a jednej od Kahnemana pocit, že sa z neho stal „behaviorálny expert“ a takmer dogmaticky hovorí o ľudskej iracionalite, zlyhávaní trhov, neefektivite ekonomických nástrojov a potrebe ľudí manipulovať, lebo sami sa dobre rozhodnúť nedokážu.

Áno, psychologické experimenty, často štylizované na konkrétny výsledok a bohaté na kontext, ktorý k želanému výsledku vedie, poukazujú na „rozhodovacie zlyhania a iracionalitu“. Hlavne pokiaľ účastníkom o nič nejde, pretože ich odmena je nezávislá na ich rozhodnutiach. Manipulovať v takomto prostredí je pomerne jednoduché.

Čo sa však stane, keď ľudí necháme hrať o skutočné peniaze, a to opakovane, tak, aby sa mohli z diania na trhu a svojich chybných rozhodnutí poučiť? Vo výsledkoch takýchto experimentov vidíme až takmer neuveriteľnú racionalitu. Ekonomická teória a rozhodnutia účastníkov experimentu sú často ako cez kopírovací papier, sedia jedna k jednej už po niekoľkých interakciách s trhom. Zároveň je takmer okamžite vynulovaný efekt akejkoľvek manipulácie. Dobre nadesignované prostredie, spätná väzba a stimuly vymažú vplyv psychologických fintičiek.

Apropo, aj výskumná agenda Gerda Gigerenzera, ktorého Patrik (asi trochu neuvážene) cituje, je zameraná na heuristiky vedúce k najracionálnejším možným rozhodnutiam, namiesto omylov. Pred časom som s Gerdom strávil týždeň na jeho inštitúte. Stretol som tam aj výskumníka z Indie, ktorý analyzoval obrovské množstvo drobných internetových peer-to-peer pôžičiek (ľudia priamo požičiavajú peniaze iným ľuďom za zjednaný úrok a na zjednanú dobu). Hľadal v nich vzory iracionality, alebo „aspoň stopy diskriminácie“. Nenašiel vôbec nič. Ľudia si navzájom požičiavali peniaze presne takým spôsobom, akým by to navrhol racionálny algoritmus.

Je v poriadku, ak štát kontroluje, či sa na trhoch dodržiavajú pravidlá a nedejú nelegálne praktiky. Ale rozhodne by nemal ľudí pred trhmi „ochraňovať“. Trh totiž nie je žiadne zlo, ale najjednoduchšia cesta k najefektívnejšiemu rozdeleniu zdrojov. Som presvedčený o tom, že by pre nás všetkých bolo oveľa lepšie, keby sme ľudí, namiesto „manipulovania pre ich dobro“, radšej ekonomicky vzdelávali, rozvíjali v nich kritické myslenie a zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Oni si už potom na trhu poradia. A to prekvapivo racionálne.


Sledujte informácie o našich ďalších debatách na našom Facebooku.

33

Môže štát manipulovať občanov pre ich dobro?