Bolo by nám lepšie bez náboženstva?

Debata je ukončená. Môžete v nej pokračovať svojimi komentármi.

HOSTIA DEBATY

Michal Puchovský

Pôsobí ako doktorand na Ústave religionistiky na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzite v Brne. Venuje sa štúdiu moderného pohanstva a špecializuje sa na skúmanie pohanskej hudby zo sociologickej a muzikologickej perspektívy. Pravidelne publikuje v slovenskom kultúrno-kritickom mesačníku Kapitál popularizačno-vedecké články nielen o náboženstve, ale aj o populárnej kultúre. Ďalej recenzuje knihy pre blog Knižní Díra a o svojej obľúbenej hudbe píše pre internetový časopis ROCKER.sk.


Andrej Zeman

Vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Magisterský titul z biblistiky získal na University of London a histórie a filozofie vedy a náboženstva na University of Edinburgh. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa na obdobie druhého chrámu, rané kresťanstvo, históriu biblickej interpretácie, avšak jeho prvotné zameranie je hlavne na dialóg a konflikty vedy a náboženstva. Svojimi článkami prispieva na Historyweb.sk a spoluvedie podcast Pravidelná dávka, v ktorom sa venuje práve vede a náboženstvu.


ÚVOD

Moderátor

Ujasnime si hneď na začiatok, že táto debata nie je o tom, či existuje Boh. Dalo by sa povedať, že to nie je pre túto debatu ani dôležité, aj keď váš postoj k téze bude pravdepodobne silno korelovať práve s tým, či veríte alebo neveríte v Boha. Skúste sa však pri čítaní pre dobro debaty od vašej (ne)viery na chvíľu odosobniť. Debata o potrebnosti náboženstva nám poskytuje oveľa viac uhľov pohľadu, a preto je zaujímavejšia než samotná existencia Boha.

Náboženstvo hralo dôležitú historickú úlohu. V úzkom spojení s ním vyrástli celé civilizácie. Kresťanstvo malo dominantný civilizačný a kultúrny vplyv na Európu a Ameriku, islam na arabský svet, budhizmus a hinduizmus zase na ďaleký východ a Indiu. Tieto svety by bez existencie náboženstva vyzerali dnes úplne inak. Náboženstvo je zakódované v našej kultúre, identite a spôsobe života.

Na druhej strane počty veriacich na celom svete klesajú, väčšina krajín sa sekularizovala a cirkvi prechádzajú svojimi vnútornými krízami. Čoraz viac ľudí sa hlási k ateizmu alebo agnosticizmu. Tieto trendy vyvolávajú otázku, či sa už historická úloha náboženstva naplnila.

Náboženstvo malo kedysi monopol na riešenie našich duchovných a psychologických potrieb či hľadanie pravdy. Doteraz nám v živote nastavuje morálny kompas. Bolo a stále je významnou súčasťou našej identity. Dnes už ale existujú aj iné inštitúcie, autority či spôsoby, ktoré dokážu naše potreby napĺňať minimálne rovnako efektívne ako kedysi náboženstvo a odpovede o pôvode človeka, sveta či zmysle živote nám poskytuje veda či umenie.

Keď sa zamýšľam nad potrebnosťou náboženstva, cítim istú ambivalenciu. Stále sa vďaka náboženstvu deje vo svete veľa dobra. Príkladom je humanitárna a rozvojová pomoc po celom svete, ktorú organizujú cirkvi. Na druhej strane, nik nedokáže spoločnosť rozdeľovať tak ako náboženstvo. V mene náboženstva sa viedli a vedú vojny. Rozdeľuje aj slovenskú spoločnosť a je pôvodcom väčšiny našich kultúrno-etických vojen.

Je teda v dnešnom svete stále miesto pre náboženstvo a nebolo by nám lepšie bez neho?


1. KOLO

Michal Puchovský

Otázka o potrebnosti či nepotrebnosti náboženstva za mňa spadá viac než do akademického (religionistického) debatovania, skôr do chlievika filozofujúceho či teologického.

Aj keď sa sám považujem za veľmi duchovného človeka (venujem sa jóge, meditáciám či okrajovo šamanizmu a pohanstvu), tak ma vlastný život zatiaľ učí, že náboženstvo nie je potrebné na to, aby človek prežil šťastný život.

Prečo si to myslím?

Nikto z nás nechce vedome žiť nešťastný život. Baví vás stále prehrávať, zažívať sklamania v láske, strácať prácu? Nie. Každý z nás minimálne uvažujeme o tom, že by bolo super sa z pomyselného dna odraziť niekam vyššie. Podvedomým cieľom každého z nás je podľa mňa šťastný život na základe vlastných potrieb a predstáv.

Súčasná slovenská spoločnosť ponúka veľa možností, ako sa učiť z vlastných chýb a rásť. Náboženstvo, v slovenskom prípade katolíctvo, bolo v minulosti hlavným „spasiteľom“ chybujúceho slovenského ľudu. Kresťanstvo je nie nadarmo často náboženstvom bývalých hriešnikov, ktorým ponúka jednoduché odpustenie minulých činov pod podmienkou prijatia obete Krista a nového mravnejšieho života podľa kresťanských zásad. Avšak minimálne v európskom priestore morálny kredit katolíctva upadá (homosexualita kňazov, pedofilné škandály, rigidnosť v oblasti sexuality), čo otvára pomerne provokatívnu otázku, či by nám nebolo lepšie bez kresťanstva, na Slovensko synonyma pre náboženstvo?

Dnes ale nie je útecha v nadprirodzene jediným spôsobom, ako zharmonizovať svoj život. Psychológovia ponúkajú ľudom konzultácie, v rámci ktorých im pomáhajú pochopiť ich chyby či nešťastie generujúce myšlienkové vzorce. Aj obyčajný rozhovor so sociálne inteligentným kamarátom môže byť liečivý a život posúvajúci, podobne ako poznanie vypočuté v kostole či vymeditované na sústredení. To, že randiť s alkoholikom alebo alkoholičkou je tak trocha hlúposť, vedúca k bolesti, si človek môže uvedomiť mnohými spôsobmi. Náboženstvo, duchovno, či viera v nadprirodzené entity v tom nemusí vôbec figurovať.

Moja vlastná sestra mi raz ukázala, že pre niektorých jedincov môže byť vynikajúci spôsob učenia sa o živote a práce na sebe cestovanie. Krátky či dlhší pobyt mimo hranice našej bezpečnej zóny ponúka často nové uhly pohľadu na samozrejmé veci v našom živote. Môže sa jednať o drobnosti (v Latinskej Amerike sa idú ľudia zadláviť predraženými jablkami tak ako my v strednej Európe mangami), ale aj o väčšie veci (porovnanie prístupu rodičov k dieťaťu a spätné docenenie niektorých aspektov výchovy).

V abstraktnej rovine ponúka náboženstvo, podobne ako psychoanalýza, motivačná literatúra či ženské časopisy symbolický jazyk, pomocou ktorého môžeme uchopiť naše bytie do vlastných rúk. Či si liečime čakry, modlíme sa úporne k Ježišovi Kristovi, alebo len tak klebetíme s najlepšou kamoškou, tak v jadre riešime veľmi často ten istý problém. Len ho inak opisujeme a odlišne ho spracujeme. Výsledkom často ale je nájdenie si správneho partnera či partnerky, lepšej práce či bývania.

Svoje rozprávanie by som uzavrel konštatovaním, že jedným zo zázrakov a darov aktuálnej doby je sloboda žiť, ako chceme. Intuitívni ľudia (ako napríklad ja) majú tendencie svoj život zaobaľovať do rôznych duchovných konceptov. Racionálne zameraní jedinci, ktorí si viac potrpia na svetský jazyk či hmotné dôkazy si zase vyberajú vedeckejší či empirickejší spôsob učenia sa o živote. Práve oná sloboda spôsobila to, že pokles veriacich vo svete klesá – už nie sme povinne odkázaní na náboženstvo, máme na výber. Môžeme byť ateistami a veriť v silu vedy a modernej medicíny a byť katolíkmi a veriť v silu svätenej vody z posvätného prameňa. Každému čo jeho jest.


Andrej Zeman

Zakladateľ sociobiológie E. O. Wilson, sa vyjadril, že náboženstvo je tá najkomplexnejšia a najväčšia sila ľudskej mysle, a že pravdepodobne nikdy nezmizne. Ale čo ak by zmizlo? Mali by sme sa lepšie? Ako však môžeme na takúto otázku odpovedať? To záleží od toho, čo myslíme pod náboženstvom a pod “mať sa lepšie”. Aj pre rôznych racionálnych ľudí môžu totiž nadobúdať oba pojmy iné významy. Kvôli priestoru to však zjednoduším a pozriem sa na dva typy blahobytu: jednotlivca a spoločnosti (vynechám tu teda rôzne historické a intelektuálne argumenty). Namiesto toho, aby som však úplne špekuloval, ako John Lennon v jeho hite Imagine, máme dnes dostupné rôzne výskumy v oblastiach zvanej neuroteológia či bioteológia, a potom sociologické štúdie o korelácii nábožnosti, agresivite a altruizme.

Prieskumy vravia, že v niektorých oblastiach týkajúcich sa zdravia či morálky sú na tom vysoko a menej nábožní ľudia takmer rovnako: športujú, prejedajú sa, recyklujú či klamú približne rovnako. Trávia však trochu viac času s rodinami a vykazujú väčšiu spokojnosť. Vzťah medzi nábožnosťou a zdravím je však komplexný. Poukázala na to aj nedávna globálna štúdia od Zimmera a kolektívu, ktorá potvrdila relatívnu prospešnosť náboženstva pre zdravie, ktorej intenzita (alebo výnimočne aj negatívny vplyv) závisí od mnohých faktorov. Identifikuje tri mechanizmy, vďaka ktorým mávajú náboženstvá pozitívny vplyv: spoločenská podpora, podpora zdravého životného štýlu, a psychosociálne faktory (zvlášť redukcia stresu). Keďže evolúcia doteraz vyselektovala nábožnosť akú jednu z našich čŕt, musela mať na prežitie nejaký pozitívny význam. Zdá sa, že vo všeobecnosti ukazujú rôzne štúdie konzistentne mierny benefit nábožnosti. Napríklad, je známe, že modlitba má na modliaceho jednotlivca liečivé účinky. Mnohé štúdie poukázali na fyziologickú prospešnosť buddhistických meditatívnych praktík. Meditácia je však rozšírená v rôznych, aj západných náboženstvách a existujú, samozrejme, mnohé kontemplatívne rehole, ktorých praktiky sú rozšírené aj medzi laikmi (Biblia obsahuje asi 20 statí o meditácii). Viaceré dlhodobé štúdie preukázali, že dlhodobé chodenie do kostola v malom množstve znižuje krvný tlak. Nábožnosť môže mať aj zlý vplyv na zdravie, ak jednotlivec verí v trestajúceho Boha, a teda v tomto nemožno úplne generalizovať. 

Rôzne korelačné štúdie (vrátane metaanalýz) ukázali, že nábožnosť nekoreluje s vyššou mierou zločinov, agresivity či antisociálnym správaním, ale koreluje práve s opačnými efektami. Tieto sú ozaj malé, ale sú väčšie než štatistická náhoda. Sú však pozitívne a to inými slovami vraví, že nábožnosť ide ruka v ruke s menšou zločinnosťou, menšou agresivitou a prosociálnym správaním (altruizmus, charita, dobrovoľníctvo). Korelácia však neznamená, že nábožnosť spôsobuje tieto efekty; možno je to práve naopak, alebo je za tým iná kauzalita. Avšak už toto sú dáta vhodné povšimnutia, o ktorých mimochodom, mnohí predstavitelia tzv. Nového ateizmu nevedia. Viem si predstaviť, že v prípade opačných výsledkov, by sa toho hneď chytali ako argumentu proti náboženstvu.

Bolo by nám teda lepšie bez náboženstva? Moja odpoveď je “Nie”, avšak je to komplexné “Nie”. Keby otázka znela, či by nám bolo lepšie bez náboženských vojen, konfliktov, perzekúcii, utláčania, či nástrojov mučenia, každý zdravo uvažujúci by musel povedať Áno”. Ale tak neznie naša otázka. Vidím v tomto podobný rozdiel ako medzi otázkami, “Bolo by nám dobre bez lásky?” a “Bolo by nám dobre bez všetkých negatívnych dôsledkov, ktoré môže láska spôsobiť?” Odpoveď na druhú otázku je jasné “Áno”, ale zdá sa, že na písomke s prvou otázkou by sme museli odpovedať, “Nie”. 

Je pravda, že si môžeme s Johnom Lennonom predstaviť útopický scifi svet bez náboženstva, v ktorom sa všetci usmievajú a sú šťastní. Ale je prakticky možný a bol by ozaj lepší? Možno sa raz k takému svetu priblížime, ale nateraz sa zdá, že skúsenosť z režimov v 20. storočí a vyššie spomenuté výskumy nám ukazujú, že minimálne tomu nie je nevyhnutne tak.


2. KOLO

Moderátor

To, čo dnes ponúka náboženstvo, vie ľahko zastúpiť psychológia, meditácia, motivačná literatúra, cestovanie či rozhovor s emocionálne inteligentným kamarátom alebo kamarátkou. Toto je základ Michalovej argumentácie. Ako poznamenáva Matúš Bachan v diskusii, nevyvracia tým jeho prínos, len hovorí o akejsi zástupnej roli. Problémom sa to stáva vo chvíli, ak si (celkom realisticky) predstavíme, že existuje aspoň malá skupinu ľudí, ktorá nemá prístup k psychoanalýze, cestovaniu či dobrých priateľov na rozhovor.  

Andrej sa opiera o výskumy, ktoré vyzdvihujú benefity (najmä zdravotné) náboženskej viery a nepopiera, že náboženstvo prinieslo aj vojny, perzekúcie a utláčanie, vyzýva však na komplexné hodnotenie. Ale ak sa na to pozrieme ako na jednoduchú matematickú rovnicu, prichádza otázka, či benefity skutočne prevažujú náklady. 

Peter Kupčík sa zapojil do diskusie s tvrdením, že náboženstvo je esenciálnou súčasťou našich dejín a identity spoločnosti. Nevie si predstaviť svet bez náboženstva. Zdá sa mi, že fundamentálna otázka tejto debaty ostáva v platnosti aj do druhého kola. Aké funkcie plní náboženstvo a dostali sme sa už v dejinách do bodu, že tieto funkcie dokážu plniť rovnako efektívne aj iné inštitúcie? Uvidíme, čo prinesú reakcie v druhom kole. Diskusia je stále otvorená aj pre nové komentáre.


Michal Puchovský

Cieľom mojej argumentácie nebolo spochybniť význam náboženstva v živote jednotlivca (pretože tam nedokážem s čistým svedomím napísať, že náboženstvo je plošne nepotrebné), ale poukázať premenu modernej spoločnosti a miesta náboženstva v nej (v ktorej sa náboženstvo stalo jednou z alternatív) na Slovensku. Rozoberme si to stručne na príklade slovenského katolíctva.

Jeho postavenie výrazne ovplyvnilo štyridsaťjeden rokov komunizmu. Aj kvôli úzkemu prepojeniu katolicizmu a Tisovho režimu (a taktiež kvôli obavám zo slovenského separatizmu) sa po 1948 rozhodli komunisti postupne obmedziť vplyv kresťanstva na Slovákov.

Komunistické štátne zriadenia paradoxne nevyhubilo vieru v Boha, ale posunulo jeho vnímanie na iracionálnu vieru našich rodičov, ktorú ale prekonala racionálna veda. Trpelo sa to kvôli rešpektu k predkom, ale vedome sa náboženský život nepodporoval. V tomto mentálnom nastavení ja osobne vnímam korene súčasného pomalého prepadu popularity kresťanstva na Slovenska.

Nový zlatý vek slovenského kresťanstva nastal po Nežnej revolúcii. Avšak ani jeho porevolučná popularita, kulminujúca okolo prelomu milénia, neskôr nezabránila k postupujúcemu úbytku veriacich. To z roku 2011 ukazuje sčítanie ľudu, keď oproti roku 2001 ubudlo 360 843 katolíkov (z 3 708 120 na 3 347 277).

Úplne odlišnou otázkou je podoba viery tých zmienených troch miliónov katolíkov. Výskum Slovenskej akadémie vied „Demokratickosť a občania Slovenska“ z roku 2014, vypracovaný Miroslavom Tížikom a Milanom Zemanom ukázal, že len približne 28% veriacich chodieva na bohoslužby pravidelne každý týždeň a 12,5% aspoň raz mesačne. Pre zvyšných môže byť kresťanstvo viac druhom kultúrnej, rodinnej a národnej identity. Inými slovami, menej ako polovica z celkového počtu z veriacich žije verejne viditeľným náboženským životom, čo je len približne 30% obyvateľov Slovenska.

Moja argumentácia smeruje k tomu, že niektorí ľudia sami od seba začali opúšťať náboženstvo v prospech jeho alternatív či iných „symbolických jazykov“ na vysvetlenie života okolo seba. A to ukazuje na jeho „nepovinnosť“ v spoločnosti. Osobne si myslím, že mnou menované „aktivity“ (psychoanalýza, motivačná literatúra, cestovanie…) dokážu úspešne plniť určité funkcie náboženstva, ktoré súviseli so psychickým blahom jedinca. Pochopiteľne sa nájde vrstva ľudí, ktorá k nim nemá prístup. Avšak práve preto nespochybňujem význam náboženstva v živote konkrétnych jedincov.


Andrej Zeman

Michal od prvej vety poňal debatnú tému ako “Otázka o potrebnosti či nepotrebnosti náboženstva”. Túto potrebu vysvetľuje: “náboženstvo nie je potrebné na to, aby človek prežil šťastný život” (či neskôr, “Dnes ale nie je útecha v nadprirodzene jediným spôsobom, ako zharmonizovať svoj život.”). Na tomto by sme sa zhodli, avšak týmto zmenil debatnú otázku.

Tieto otázky sa môžu zdať veľmi podobné, ale sú pritom odlišné. Tu je krátka úvaha, prečo. Vezmime si situáciu, keď nás šťastnými môže zaručene spraviť život nábožný a aj bezbožný. Ak by sme mali debatu na tému “Je náboženstvo potrebné na prežitie šťastného života?”, Michal by odpovedal, “Nie”, ja by som s ním súhlasil a debatu by sme mohli ukončiť.  Ale debata na tému, “Bolo by nám lepšie bez náboženstva?” nie je ukončená, aj keby sme sa na vyššie uvedenom zhodli. 

Problém je, že prísť od vyjadrenia “Náboženstvo nie je potrebné na to, aby človek prežil šťastný život” ku “Bez náboženstva by nám bolo lepšie”, je veľký argumentačný skok. Chýba nám tu vysvetlenie, ktoré tento krok objasní. Vezmime si prípad, kedy by nás nábožný život robil rovnako šťastnými alebo ešte šťastnejšími ako v prípade bezbožného života. Potom by platil Michalov výrok (na ktorom sa zhodneme), ale to ešte isto neznamená, že bez náboženstva by nám bolo v tom prípade lepšie.

Dokonca aj keby nás nábožný život robil celkovo menej šťastnými ako bezbožný život, neznamená to nevyhnutne, že by nám bolo lepšie bez nábožného života (napríklad by niekto mohol argumentovať, že hoci nás robí menej šťastnými, privádza nás bližšie k pravde o realite.). Ja som však pritom navyše argumentoval v mojom prvom príspevku práve za opak. To jest, spomenul som výskumy poukazujúce mierne benefity nábožného života v porovnaní s tým menej nábožným či bezbožným. Bol by som zvedavý, ako by sa Michal vyjadril práve k ním, pretože si myslím, že sú veľkou časťou toho, ako odpovieme na našu debatnú otázku.


3. KOLO

Moderátor

V diskusii pribudli od čitateľov komentáre, ktoré sa venujú vzťahu cirkvi a náboženstva. Zdá sa, že v tom nemáme úplne jasno. Pre mňa je náboženstvo systém, ktorého základ je viera v Boha alebo bohov (má teda spirituálny základ), ale zahŕňa aj určité naratívy (o stvorení človeka), morálne pravidlá (desatoro) alebo organizácie (cirkev). Samotnú cirkev považujem za inštitúciu stvorenú človekom, ktorej hlavným účelom je umožniť vykonávanie náboženstva. To znamená, že byť nábožný, nemusí nutne znamenať príslušnosť k cirkvi. K tej sa však môžeme formálne prihlásiť, napríklad krstom alebo chodením na bohoslužby, a tým akoby inštitucionalizovať našu nábožnosť. Ale ak s cirkvou nesúhlasíme, no veríme v kresťanského či iného Boha, stále môžeme byť nábožní.   

Michal svoju argumentáciu v druhom kole postavil na fakte, že ku kresťanstvu sa hlási čoraz menej ľudí, ktorí namiesto neho vyhľadávajú iné alternatívy, čo má podľa neho hovoriť o jeho klesajúcej potrebe. Ponúkol celkom zaujímavú genézu slovenského kresťanstva v modernej histórii. Andrej sa venoval Michalovym argumentom z prvého kola, ktorých premisou bolo, že “náboženstvo nie je potrebné na to, aby človek prežil šťastný život”.

Je pred nami záverečné kolo a posledná šanca získať si čitateľské publikum na svoju stranu.


Michal Puchovský

Osobne si myslím, že takto položená otázka, či by nám bez náboženstva bolo lepšie ako s ním, je príliš vágna.

Ako už poznamenali viacerí diskutujúci, otázka natoľko všeobecná, až je to mätúce. Rovnako sa totiž môžeme opýtať napríklad „bolo by nám lepšie bez ateizmu?“ Či bez filozofie? Alebo hudby? Odpoveď je totiž „nie“ aj „áno“ zároveň. Aj preto som svoj príspevok špecifikoval a zameral sa na dve témy:

a) Poukázanie na existenciu alternatív voči náboženstvu, ktoré môžu zastávať jeho funkcie

b) Na premenu modernej slovenskej spoločnosti vo vzťahu ku kresťanstvu

Ošemetným sa ukázala aj definícia náboženstva. Pod náboženstvom sa totiž štandardne na Slovensku rozumie kresťanstvo. A na jeho základe si moderátor debaty zadefinoval náboženstvo a podvedome naformuloval diskusiu.

Ľudkovia, asi budete prekvapení, ale žiadna univerzálna definícia náboženstva neexistuje kvôli jeho rôznorodosti. Islam napríklad nemá nič ako cirkev. Hinduizmus ako pojem vznikol až po príchode Angličanov do Indie. Budhizmus nepozná koncept najvyššieho boha.

Religionistika ako veda o náboženstve dejinne zlyháva, pretože nevie uspokojivo definovať objekt svojho štúdia. Máme definície, ktoré sa snažia poukázať na jeden hlavný rys náboženstva (viera v duchovné bytosti alebo viera v posvätno) alebo funkcionalistické (náboženstvo ako nástroj na efektívne udržiavanie spoločenského poriadku). Každá má ale svoje muchy, za funkcionalistické náboženstvo môžeme považovať aj komunizmus či nacizmus.

Preto treba byť pri práci s pojmom náboženstvo opatrný. I to bol jeden z dôvodov, prečo som hojne pracoval vo svojich argumentoch s príkladmi zo slovenského kresťanstva. Zacielenie debaty na potrebnosť, prospešnosť a nutnosť prítomnosti kresťanstva v modernej spoločnosti (prípadne špecificky Slovenska) by nás doviedlo ku konkrétnejším odpovediam.

Andrej k debate pristúpil inak ako ja. Jeho línia argumentov je zameraná viac prírodovedne. Nie že by som spochybňoval závery ním zmienených výskumov o prosocialite či psychosociálnych výhodách náboženstva. Len podobné výskumy minimálne vypovedajú niečo o realite náboženského života, pretože im chýba väčšie prepojenie s konkrétnym kontextom. Čo pod tým myslím?

Príklad za všetky drobné. Keď som s ocom diskutoval o tejto debate, tak so smiechom spomínal na svoju babku, ktorú mu v polovici deväťdesiatych rokov písala, či by bol schopný posunúť ako televízny redaktor vysielací čas telenovely Jednoduchá Mária. A to preto, lebo sa kryla s časom omše. Keďže telenovelu chcela vidieť, tak na omšu nechodila a mala hriech, ktorý si musela vymodliť. Nech je táto rodinná spomienka ukážkou toho, že biologický rozmer človeka je vždy v úzkom vzťahu s jeho miestom v spoločnosti.

Ak by som mal na záver jasne zhrnúť svoj názor, tak tvrdím, že náboženstvo môže byť ľahko nahradené čímkoľvek, čo vie človeku dať symbolický jazyk pre popis reality okolo seba. Potrebné určite nie je.

Andrej Zeman

Je zopár vecí, ktoré by som na Michalovom argumente z druhého kola spochybnil, ale celkovo s tým, čo napísal, súhlasím. Avšak, ako som poukázal v mojej predošlej reakcii, nezamieňajme si tu diskusnú otázku. Vyššie som už napísal a zdôvodnil, že otázka “Je náboženstvo potrebné k prežitiu šťastného života” je iná od tézy tejto debaty (“Bolo by nám lepšie bez náboženstva?”).

Čiže, áno, ako Michal píše, samozrejme, že nastala premena mnohých spoločností a náboženstvo sa v mnohých, zvlášť západných štátoch, stalo len jednou z alternatív. Pôvodnú otázku našej debaty však nevyriešime poukázaním na demografickú premenu.

Predstavme si takýto myšlienkový experiment: Dajme tomu, že dospejeme do utopického sveta, ktorý by bol úplne sekularizovaný, a teda náboženstvo by v ňom vymizlo zo všetkých inštitúcii a všetci by sa stali ateistami. Dajme tomu, že by sa v tomto svete všetci ľudia v prieskumoch vyjadrili, že nemajú žiadnu potrebu vrátiť sa k nejakému náboženstvu. Tým však stále nemáme odpoveď na otázku, či by spoločnosti bolo lepšie bez náboženstva alebo nie! Prečo nie? Pretože ľudia by napríklad mohli žiť v situácii, kedy by dané benefity náboženstva nezažívali práve preto, že mizne (alebo v našom experimente zmizlo úplne). Nezamieňajme preto demografiu a prieskumy verejnej mienky s empirickými ukazovateľmi toho, či je náboženstvo prospešné. Možno v našom sci-fi príklade ľudia tieto benefity ignorujú, možno o nich nevedia, či možno si myslia, že ateizmus vyjadruje pravdu o svete – to je však jedno, čo by bol ten dôvod.

To, ako svet empiricky funguje, nezistíme dotazníkmi. Určite si viete predstaviť skupinu ľudí, ktorí si napríklad myslia, že svet očkovanie nepotrebuje (alebo je rovno škodlivé), ale ich názormi predsa nezistíme, či je takýto postoj pre jednotlivca a spoločnosť prospešný alebo nie.

Verím, že značnú časť odpovede na otázku našej tézy nesú práve rôzne medicínske a sociologické štúdie. Tie sú dnes stále veľmi ďaleko od dokonalých a nevyvrátiteľných. Potrebovali by sme ich v čo najväčšom množstve, na dvojito zaslepených randomizovaných veľkých vzorkách, ktoré by boli dlhodobo sledované. Avšak aspoň tie štúdie, ktoré máme, nie sú zďaleka zanedbateľné a zdá sa, že poukazujú na miernu prospešnosť pre jednotlivca a spoločnosť.

O rôznej kvalite štúdii si môžete odo mňa prečítať v článku Ako sa vyznať vo vedeckých štúdiách? Návod pre začiatočníkov (In Vivo) a o tom, prečo by sme mali byť skeptickí voči takzvanej vedeckej sekularizácii, si môžete vypočuť v mojej podcastovej epizóde, Vedecká sekularizácia: nahradí čoskoro veda náboženstvo? (Pravidelná dávka).

Debata je ukončená. Môžete v nej pokračovať svojimi komentármi.

66

6 komentárov

  1. Podla mna je to nespravne polozena otazka. Bolo by nam lepsie bez nabozenstva? Asi skor nie. Bolo by nam lepsie bez cirkvi (plural)? Urcite ano.

  2. Myslím si, že v debatě nejsou jasně rozlišeny základní pojmy. Dle Wikipedie je náboženství příslušnost k nějaké církvi. V takovém případě statistické údaje a argumenty pana Zemana postrádají logiku – dávají do jedné skupiny všechny věřící. Ve světě dnes existuje velká skupina lidí, kteří věří – jsou spirituální a nejsou součástí církve. A ano víra byla s lidstvem odjakživa. To se však nedá říci o církvi. Zajímalo by mne, s jakými skupinami lidí pracují citované výzkumy. Pokud s lidmi patřícími k nějaké církvi a s ostatními, pak mají dle mne zásadní nedostatek v tom, že druhou skupinu dále nedělí na věřící a nevěřící.
    Chtěl bych také připomenout zásadní pochybení církve v minulém a tomto století. Jak je možné, že přes všechen svůj vliv lidstvo prožilo dvě světové války? Pokud budeme brát klimatickou krizi jako realitu, tak jak je tedy možné, že církve nejednají? Jaký má pak smysl být jejich součástí?
    Na druhé straně si vážím zachování církevních rituálů v době, kdy celá řada lidí žádné rituály nepřijímá (neuznává). Zpověď má nezastupitelnou úlohu a pokud není formální, pak skutečně vede k spirituálnímu vývoji. Totéž platí i pro další církevní rituály.
    Pro mne je tedy spíš zásadní otázka, jakou úlohu a s jakým úspěchem dnes plní církev (církve)? Je k nim alternativa?

  3. Bolo by nám lepšie bez náboženstva? Je to tautologická otázka.
    Pokojne by mohla byť tá otázka položená aj takto:
    Bolo by nám lepšie bez ateizmu?

  4. Myslím, že samotná otázka je zle položená. V ľudských dejinách nebol jediný okamih, kedy by niekde bola nejaká spoločnosť bez náboženstva. Predpokladám, že ani v budúcnosti sa to nestane. Preto pýtať sa či by nám bolo lepšie bez náboženstva, je ako pýtať sa, či by nám bolo lepšie bez gravitácie. Každá odpoveď bude čistá špekulácia bez možnosti overenia. Oveľa zmysluplnejšia by bola otázka, ako zabezpečiť nekonfliktný život veriacich rôznych náboženstiev a neveriacich vedľa seba.

  5. Michalová argumentácia zatiaľ nesmeruje k odpovedi na otázku či by nám položenú otázku, ale k odpovedi na otázku „bolo by nám bez náboženstva rovnako dobre ako s ním?“. Rozdiel sa môže zdať v malý, avšak na refutáciu tejto pozície je potom postačujúce poukázať na minimálne množstvo blaha, ktoré náboženstvo generuje, pre čo i len malú skupinu, tak odpoveď na diskutovanú otázku je záporna.
    Andrej predstavil empirické pozorovania o prínosoch náboženstva a poukázal, že existujú aj negatívne dopady. Avšak, na to aby mohol argumentovať, že vďaka pozitívnim prínosom náboženstva je nám lepšie by musel tieto prínosy aj porovnať s vymenovanými negatívami.
    Ďakujem za úvodné argumenty a teším sa na pokračovanie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *